Subjektívna správa o stave (slovenského) školstva

Autor: Roman Sakala | 8.3.2011 o 21:42 | (upravené 9.3.2011 o 6:34) Karma článku: 5,04 | Prečítané:  563x

V posledných týždňoch sa akosi častejšie objavujú články venované školstvu, úrovni vzdelávania, učiteľom, neuveriteľnej byrokracii v našom školskom systéme. Zdá sa, že stále viac ľudí cíti, že sa niečo deje, že veci nie sú v poriadku. Myslím si, že problémy školstva ako takého sú oveľa zložitejšie....

 

Predovšetkým sú úzko prepojené s ľudským faktorom.  Práve človek a jeho spôsob myslenia vytvára realitu, v ktorej žijeme. Za všetkým je človek - žiaden školský dokument, učebnica, vyhláška či výkaz nevznikol sám od seba. Podľa toho, ako vyzerá obraz nášho školstva, nejdeme tou správnou cestou. Základná otázka pre mňa teda znie: je to, čo dnes učíme v základných a stredných školách tým, čo vytvára tú správnu realitu? Čo myslím tou „správnou" realitou? Realitu, ktorá umožní, aby sme boli vnútorne, opakujem vnútorne šťastní (šťastnejší) a schopní vôbec prežiť a zachovať život na tejto planéte. Nie, nechcem byť mentorský a frázovitý. Ja som totiž presvedčený, že kľúčovým problémom tejto modernej doby je to, či  sme vôbec schopní byť takými, aby sme prežili ako druh, ako súčasť všetkého stvoreného a nie ako vírus, ktorý žije len dovtedy, kým nezahubí svojho hostiteľa...

Realita, v ktorej žijeme, je matrixovou realitou. Vytvorili sme si svoj vlastný neuveriteľne komplikovaný svet a zaplnili sme ho zdanlivo nevyhnutnými vecami. Postupne však strácame prehľad, blúdime vo vlastných vykonštruovaných labyrintoch príkazov a zákazov, reklám, životných štýlov  a seriálov, ktoré majú vyplniť našu prázdnotu a túžbu po niečom, čo už len (alebo našťastie ešte aspoň) tušíme. A povedané platí aj na naše školstvo. Keď počujem vetu, že škola má pripraviť žiaka na praktický život, len sa trpko pousmejem. Čo sa skrýva pod tým praktickým životom? Tá spotvorená realita plná podvodov, klientelizmu, arogancie sily a prežívania miesto žitia? Súčasná škola nevie pripraviť žiaka na zmysluplný spôsob života. Častokrát je príliš teoretická a uspokojuje sa s naučením toho, čo vyžadujú učebné osnovy. Ja osobne som nepocítil prakticky žiadne naplnenie, keď som si ako žiak natlačil do hlavy trebárs bitku pri Moháči, rozdelenie pletív, či princíp časomernej prozódie. Nie, ja nehovorím, že sú to zbytočné vedomosti, vôbec nie. Ale nie sú to ani vedomosti, na ktorých by som staval ako na kľúčových, ako na tých, ktoré teraz potrebuje táto planéta a my ako ľudstvo.  Aj ako učiteľ si niekedy pripadám ako v absurdnej dráme - otváram ústa, vysvetľujem a pritom mám pocit, že to, čo hovorím, je nepodstatné, že len míňam čas, pretože to, čo by som mal deťom povedať, nie je v učebných osnovách... Nemáte aj vy niekedy tento pocit? Oveľa viac ma preto trápi fakt, že sa škole nedarí dostatočne prepojiť výchovné pôsobenie so životom. Stúpa počet rozvodov mladých ľudí, počet drogovo závislých, počet interrupcií, rastie xenofóbia a rasizmus, brutalita mladých ľudí, ľahostajnosť ku všetkému a všetkým, objavujú sa hrozivé fakty o stave životného prostredia. Moji milí koordinátori všetkých spomenutých aj nespomenutých oblastí, niekde asi robíme chybu, že?  Odpusťte mi tú iróniu, bola len mostíkom k tomu, aby som sa dostal k jadru tohto môjho príspevku. Je naivné sa domnievať, že my učitelia to vyriešime napríklad tým, že popri bežných povinnostiach budeme ešte robiť funkcie koordinátorov, že si zapracujeme do plánov všelijaké výchovy a pôsobenia, aby sme ich potom úchytkom spomenuli. Je jednoduché urobiť z nás „dievčatá na všetko". Realita ukazuje, že to nefunguje. Kde je chyba? Kto nájde odpoveď a riešenie, môže ísť pokojne robiť na ministerstvo školstva. Ja osobne si myslím, že tu zlyháva predovšetkým štát a jeho byrokratický aparát, ktorý presúva tieto problémy na učiteľov ako všeodborníkov. Prioritou našej doby nie je vzdelanie a výchova, ale „dobre" investované peniaze.

Vrátim sa však ku školstvu Načo budú deťom všetky poučky a definície, keď sa tento svet stáva neudržateľným miestom na prežitie? Veď televízne správy sú už len kašou brutality, chaosu, nepredvídateľných katastrof a zániku života a šťastia. Myslíte si, že generácie opúšťajúce brány našich škôl (a keby len našich) sú pripravené zmeniť tento svet tak, aby sa tu dalo normálne žiť ďalšie milióny rokov? Že dokážu rozlíšiť skutočné priority, ktoré im umožnia byť šťastnými a duchovne prepojenými  so všetkým živým a podstatným? Ja si myslím, že nie. Nie, neverím v koniec sveta v roku 2012. Ale verím, že táto planéta bude na tom stále horšie, pokiaľ sa radikálne nezmení myslenie človeka. Prezidentov, ministrov, premiérov, ale aj nás, učiteľov. Myslím si, že minister školstva, inšpektor, metodik či bežný učiteľ by mal by nielen šíriteľom tých teoretických poznatkov, ale predovšetkým osobnosťou, ktorá dokáže vnímať veci a dianie nadčasovo, nebazírovať na veciach, ktoré sa už dnes ukazujú ako nepodstatné. Ja tvrdím, že to, čo robíme úchytkom, by malo byť základom budúcej školy. Výchova sa ukazuje oveľa dôležitejšou než vzdelávanie.

Keď nezačneme riešiť myslenie, hodnotovú orientáciu a duchovný rast človeka v zmysle čo som urobil dnes pre to, aby bol život na tejto zemi zachovaný, krajší a zmysluplnejší nielen pre mňa, ale aj pre všetko živé, nielen človeka, nebude čo riešiť.

Problém debyrokratizácie teda vnímam len ako malinký, ale veľmi dôležitý výsek toho bludného kruhu, v ktorom sa ocitla súčasná spoločnosť. Je pozostatkom totalitného myslenia, naivnou istotou, že keď sú veci v poriadku na papieri, tak sú v poriadku aj v realite.

Viem, že veľa učiteľov a všeobecne zamestnancov v školstve už nedokáže vyjsť z tej „Platónovej jaskyne", ale nové školstvo treba stavať na tých, ktorí vidia, počujú a intuitívne cítia to, čo sa nie vždy dá zachytiť rozumom... Srdce chápe veci, ktoré rozum nikdy nepochopí. Pozorovali ste niekedy, koľko detí v triede je schopných len tak samo od seba, bez toho, aby ste im to prikázali, poliať suchý kvet? Koľko detí nechá pokojne bežať mravca po podlahe bez toho, aby ho zašliaplo? Koľko detí sa ráno usmeje na slnko či večer si len tak premietne celý svoj deň bez toho, aby pritom niečo počúvalo cez slúchadlá či sledovalo cez monitor? Naše deti veľakrát nežijú svoj život, ale len prežívajú to, čo im ponúka a podsúva okolie.

Domnievam sa preto, že ministerstvo školstva by sa malo sústrediť na skutočnú reformu tej súčasnej reformy, ktorá sa, bohužiaľ, nevydarila. Malo by radikálne prehodnotiť nielen problém papierovania v školstve, ale hľadať nový obsah a smerovanie školy ako miesta, ktoré má modelovať generácie. Živelné zavedenie nových predmetov, vytváranie umelých medzipredmetových vzťahov bez pochopenia zmyslu a nútenie učiteľov, aby si poradili sami ako vedia s tým, že my len skontrolujeme cez inšpekciu, ako ste to zvládli, je jednou z príčin chaosu na školách a rastúceho syndrómu vyhorenia.

Najskôr treba zmeniť myslenie človeka, aby pochopil, o čo vlastne dnes ide.  Aj učitelia sa potrebujú učiť a myslieť inak.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?