O fotkách a krtincoch

Autor: Roman Sakala | 10.3.2011 o 20:30 | (upravené 10.3.2011 o 20:45) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  715x

Cestujete v čase? Vaše telo ani nie, ale myšlienky a spomienky sú v tomto neprekonateľné... Sú také minúty, keď inak plynie čas. Skrúti sa, spraví uzlík a vy ste zrazu iný a inde.  Mne sa to stalo včera...

 

Kolegyňa ma poprosila, aby som pohľadal nejaké fotky z detstva, že spravíme v robote retrosúťaž Hádaj, kto je na obrázku. A tak som večer otvoril skrinku a naslepo chytil prvý album. S typicky suchým šuchotom z neho vyplávala na zem fotografia. Elixír zastaveného okamihu začal na mňa účinkovať veľmi rýchlo. Odtiene bielej, žltej, sivej, čiernej sa spojili s niečím vo mne. Trpký úsmev a vodopád spomienok. Štramák v elegantnom obleku, so slameným klobúkom a fajkou. Hm, Paríž roku 1939. Čo to vonia? Flanelová košeľa toho istého pána, ale o tridsaťsedem rokov neskôr... Sedím mu na kolenách. A čímsi vo mne vidím jeho pozdĺžne ryhované nechty a prsty zažltnuté od marsiek. Celé to trvá pár sekúnd, potom fotka onemie a zosivie ako tie v Potterovi. Kde je ten pán teraz?

Otáčam biely papier, ktorý ako záclona chráni súkromie stránky ďalších postavičiek. Pomerne kvalitná čiernobiela fotografia. V pozadí drevená šopka, v jej prítmí kurací rebrík, naľavo ohradené hnojisko a udupaná zem, z ktorej záhadne cítiť aj po toľkých rokoch -  kuracince!  Keby zrazu začala kotkodákať sliepka, v pohode... Ale kľúčovými na obrázku sú dve ženy  v teplákoch a kvietkovaných šatových zásterách. Účesy šesťdesiatych rokov, také tie vyfúkané na stred a dozadu. A v rukách drží každá z nich bedmintonovú raketu. Áno, vážení, moja mama a jej sestra hrajú bedminton na kuracom dvore niekedy v roku 1967!

Á, tu je tá, čo hľadám. Blonďaté chlapča žmúri do slnka. Ale aj tak sa mu dá v očiach zazrieť nadšenie. Za ním totiž pózuje pravé, pomarančovo červené polievacie auto. Ešte na ceste neobschli mláčky z jeho polievacích trysiek. Tým chlapcom som ja a som pyšný, lebo to obrovské auto šoféroval môj otec, keď za socíka pracoval v technických službách.

A tak som tam teda sedel, neviem ako dlho, telo mi stŕplo, ale ja som to vtedy nevnímal. Moja duša sa totiž špacírovala po poli plnom krtincov. Stačilo sa zohnúť, zaboriť pomyselné prsty do hliny a chodbička spomienok ma vcucla ako Alicu. Hlina väčšinou voňala, bola mäkká, poddajná, pustila ma dnu. Ale občas to aj zaškrípalo, zadrhlo sa a potom ostalo všade tak akosi vlhko a clivo.

Skúste sa občas aj vy vybrať na svoje pole s krtincami...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?