reklama

Za závorou

Mal som taký iný deň. Poznáte to - ráno nič a večer že: ty brďo, to bola sila... Vychádzam na ulicu. Svieže jarné ráno, drozdík si spieva svoju milú pesničku. Po chodníku ide veselý vláčik. Pestrý, plný detského džavotania. Vagóniky sa držia za ruky, pani učiteľka s terčíkom v ruke im robí koľajničky. Na rohu postáva partia -násťročných a vyludzuje škreky plné rozsypaných hormónov. Ružový svet, veľké bubliny. Z otvoreného okna počuť vysávač. Okolo prefrčí audinka a len „trc trc" zostane visieť vo vzduchu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Aj ja sadám za volant. Prudké ranné slnko mi svieti do očí, obieham autá, míňam ľudí okolo. Každý sa ponáhľa za svojím. Už som na mieste. Zastavuje ma parkovací automat. Lístok, ktorý z neho vypadne, je vstupenkou do iného sveta. Závora sa dvíha. Som v ňom.

Zatiaľ nevnímam žiadnu zmenu. Ale postupne sa niečo lúhuje v ovzduší a ja tmavnem ako čaj. Pozerám orientačné tabuľky, lebo nemám tušenia, kam mám ísť. Očné, ušné, pľúcne... Heh, patológia. No nič, spýtam sa niekoho. Oproti ide človek. Bledší ako tí pred závorou. „Choďte výťahom na šieste..." . Poslušne sa staviam do radu čakajúcich. Pani napravo opretá o francúzsku barlu má tak riedke vlasy, že jej vidím pokožku hlavy. Starší pán pokašliava, študujúc niečo vo svojej zdravotnej dokumentácii. No nič, pôjdem peši. Poschodia sa predo mnou otvárajú. Na medzipodlaží tíško oddychuje drobná pani. „ Nedá mi dýchať," začujem kúsok z jej dialógu s niekým. Vo dverách wécka na druhom zazriem prešediveného pána s pohárikom, ktorého obsah má tmavožltú farbu. Žite naplno, radí plagát na zaprášenom okne štvrtého poschodia. Oči mi zaletia na ďalšie nápisy. Čo to tam bolo? Onkodermatológia?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Som na šestke. Poslušne sa posadím. Nechtiac sa mi stretne pohľad s pohľadom päťdesiatničky sediacej naproti. Vidím však len vyplašené a ustráchané dievčatko. Prosím, nech to len dobre dopadne, vravia jej oči. Naľavo sa otvoria široké dvere. Na vozíku leží s pokrčenými nohami mamka Pôstková. Bojím sa pozrieť do jej tváre, ale nedá sa to. Ďalšie zrkadlá do duše. Hľadí neprítomne do stropu, vôbec nežmurká. Syn ju vezie niekam preč. Veľké dvere sa prievanom zatvoria samé. Ambulancia na liečbu chronickej bolesti, čítam.

Za všetkými dverami v tejto budove sú napísané stovky ľudských osudov. Diagnózy ukryté v kovových regáloch, ale hlavne vpísané v tvárach ľudí. Som na rade. Vyšetrenie trvá krátko, vraj si môžem vybrať spôsob anestézie - lokálnu alebo celkovú. Hm, kto sa nebojí bolesti?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odchádzam podľa pokynov sestričky do lôžkovej časti. Budova na kraji nemocničného areálu. Tu je všetko preladené na iné vlny. Stanice Utrpenie a Nádej vysielajú na blízkych frekvenciách. Nedokážem čakať pred ďalšími dverami. Postávam vonku a vnímam zvuky sveta za závorou. Sirénu sanitky, cenganie nejakých lekárskych nástrojov, po ktorom nemôžem preglgnúť. Po chodníku prebehne vychudnutá mačka, sanitárka s gumovými rukavicami niečo vynáša. Nechcem to vedieť ani vidieť. Zvoní mobil. Pani v rifliach vybehne von z čakárne a oznamuje niekomu, ako dopadlo vyšetrenie. „ Nepoteším ťa, Natálka, vraj má metastázy v pečeni, rastie to strašne rýchlo, povedal doktor, že to ešte nevidel, áno, je vnútri, už musím končiť, pa..." Z ďalších dverí ľudských osudov vychádza pán s briadkou. Pery má pevne zovreté. Nie, do očí sa mu nedívam. Nechcem a nebudem. Aj s dcérou odchádzajú po schodoch budovy a ja cítim zvláštnu bezmocnosť. Aký zostane človek bezbranný a nemožný, nič, len čakanie na...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prichádza rodinka, mama, otec a asi desaťročný chlapec. Zastanú kúsok odo mňa. Najskôr chlapca pohladí otec, potom mu mama niečo šepká do ucha. Chlapec váha, zdráha sa, spraví krok od nich, potom sa vracia, potom predsa len odchádza k dverám lôžkovej časti. Už hospitalizovaný na prechádzke, napadne mi. Taký smútok z nich ide, že sa radšej vraciam do čakárne.

Už. Som na rade. Dvíham zazipsovanú tašku so županom, knihou, džúsom, zubnou kefkou a obľúbenou pastou a vôbec so všeličím, čo mi má pripomínať domov. Znova mi robia sono. „A kdeže to máte? Ja nič nevidím..." Prichádza druhý doktor s uhrančivými očami. „ Hm, to nie je nič na operovanie, milý pane."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Akože? Veď doktor na ambulancii ma presviedčal, že to musí ísť von..."

O pár minút som vonku ja. Šťastný, ale aj zmätený. Hm, aj doktori sú len ľudia.

Podávam lístok panej pri závore a vchádzam do sveta za ňou. A ľudia, ktorých stretám, sú iní. Jasné, veď sú za závorou...

Roman Sakala

Roman Sakala

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek na love, vždy s prstom na slove. Zamierim, prerieknem, zas trafím seba, viem... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu